Autorka textu: Lýdia Grešáková
Jedným zo základných ľudských práv je právo cítiť sa bezpečne a chránene. Najmä vo chvíľach zmeny, šoku, katastrofy, vo chvíľach, keď staré spôsoby ochrany zlyhávajú. Bezpečne sa zároveň cítime najmä vtedy, keď máme svoju útočisko, a tak je naplnenie tohto práva silne previazané s adekvátnym bývaním. Téma vzťahu medzi (adekvátnym) bývaním v čase núdze, mestom a architektúrou bola kľúčová pre konferenciu Climate Care Academy (Akadémia Klimatickej Starostlivosti). Prebiehala v rámci na Slovensku výnimočného jednoročného projektu Rok pre klímu, ktorý je prepojený na iniciatívu Nový európsky Bauhaus. Keďže dôležitosť tejto témy presahuje hranice konferencie, inšpirovaná jej obsahom a konkrétnymi dátami zhŕňam niektoré kľúčové argumenty a prispievam tak do diskusie o starostlivom plánovaní miest.
Kontextom pre túto konferenciu bola vojna na Ukrajine, ktorá nedávno spôsobila, že mnoho ľudí prišlo o prostredie, v ktorom žili, a cítilo sa ohrozene. Prinútila ich opustiť svoje domovy. Vplyv vojny na Ukrajine sa rozšíril aj za jej hranice. Slovensko ako aj iné krajiny čelilo rozsiahlej migrácii utekajúcich ľudí. Slovenská vláda, tak ako široká verejnosť, musela riešiť núdzové ubytovanie týchto ľudí náhle, bez predchádzajúcich podobných skúseností a nepripravená. Okrem našich (ne)skúsenosti s krízovým manažmentom bývania pre ľudí utekajúcich pred touto vojnou, na nedostatočnú infraštruktúru a nepripravenosť mestských štruktúr na taký nárast migrujúcich ľudí upozornili aj naše skúsenosti s dlhodobým strategickým manažmentom bývania pre ľudí bez domova.
Vysokú zodpovednosť za nepripravenosť bývania a prostredia ako takého, nesú najmä disciplíny plánovania a architektúry. Architekti a architektky sa často pohybujú len v rámci do značnej miery vopred vymedzeného politického terénu, čím (re)produkujú svet taký, aký je. Nová medzinárodná iniciatíva Nový európsky Bauhaus sa však snaží tento diskurz zmeniť. Na Slovensku je jej cieľom vytvoriť inovatívny rámec na podporu, uľahčenie a urýchlenie zelenej transformácie a naštartovanie systémových zmien v architektúre a dizajne. Hoci ide o niečo nové a inovatívne, len s ťažkosťou a veľmi pomaly pomáha meniť zaužívaný štandard.
BÝVANIE AKO ZÁLEŽITOSŤ STAROSTLIVOSTI
Dočasné ubytovanie je pre prežitie ľudí ohrozených katastrofou kľúčové. Vojna je katastrofa spôsobená človekom, no rozlišujeme aj prírodné katastrofy, ako napríklad zemetrasenie a technologické katastrofy, napríklad výbuch jadrovej elektrárne. Klimatická kríza alebo nový režim starostlivosti o klímu však predstavujú rovnakú hrozbu: spolu s uvedenými katastrofami, prehlbovaním nerovností a migráciou. Posledné zmienené – migrácia – je pritom podľa nedávno zosnulého filozofa a sociológa Bruno Latoura považovaná za najzrozumiteľnejšiu hrozbu, pretože vplýva na sny ľudí o bezpečí a identite.
Od začiatku vojny prekročilo slovensko-ukrajinskú hranicu takmer milión ľudí. Mnohí a mnohé z nich v krajine nezostali a pokračovali ďalej. Mnoho ľudí sa navrátilo. Napríklad v poslednom októbrovom týždni bol počet ľudí, ktorí sa vrátili, vyšší ako tých, ktorí prišli. Stále je však na Slovensku vysoký počet ľudí, ktorí už niekoľko mesiacov zostávajú v núdzových prístreškoch a azylových centrách. Jedným z nich je Humanitárne centrum, pôvodne budova Slovenskej technickej univerzity v Gabčíkove, meste neďaleko Bratislavy. Nachádza sa tu približne 1000 detí a mládeže, žien a starších ľudí. Mnoho z nich tam býva dlhodobo. Toto núdzové ubytovanie nie je prispôsobené na trvalé bývanie a určite nespĺňa štandard OSN pre adekvátne bývanie, hoci humanitárne organizácie sa ho snažia čo najviac prispôsobiť aspoň hlavným potrebám.
Z tejto “dočasnej” situácie ich vlastne nemôžeme presťahovať napriek tomu, že majú štatút odídencov, a to kvôli slovenskej realite v oblasti bývania. Na Slovensku je potrebné postaviť takmer 500 000 bytových jednotiek, aby sa dosiahol priemerný ukazovateľ bývania v EÚ na 1000 obyvateľov, vrátane víkendových chát. Slovensko je zároveň krajinou takmer bez verejného bývania v dôsledku Zákona o prevode vlastníctva bytu z 90tych rokov. Nové verejné byty sa stavajú až teraz a príliš pomaly, a nové komerčné bývanie je pre väčšinu obyvateľov nedostupné kvôli cene. Okrem toho priemer EÚ pre počet izieb na osobu je 1,7, zatiaľ čo na Slovensku je to 1,2 izby na osobu, čo spôsobuje obrovskú preplnenosť bytov. Preľudnenosťou najviac trpia marginalizované komunity. Počas konferencie Climate Care Academy to uviedla Zuzana Olšinová zo slovenskej mimovládnej organizácie Proti prúdu, ktorá je v širšom zmysle zameraná na ľudí bez domova.
Zatiaľ čo zraniteľnosť voči migrácii sa v niektorých krajinách “rieši” stavaním vysokých plotov, zraniteľnosť voči kríze spôsobenej zmenami klímy preniká akýmikoľvek plotmi či hranicami, ktoré postavíme, a tie nás pred ňou neochránia. Preto nemajú akékoľvek hranice alebo dokonca suverenita štátov v novom klimatickom režime miesto. Ďalším cieľom architektúry a disciplín zodpovedných za tvorbu prostredia je nájsť a prejaviť rôzne nové vrstvy starostlivosti, ktoré nám všetkým pomôžu cítiť sa bezpečne bez toho, aby sme svoj pocit bezpečia spájali s príslušnosťou založenou na identite (či už migrantskej alebo inej).
SKÚSENOSTI V OBLASTI HUMANITÁRNEJ POMOCI A ODOLNOSTI
V rámci Climate Care Academy sa stretli odborníci a odborníčky, ktorí sa témami starostlivosti, migrácie a práva na bývanie v rámci plánovania na Slovensku denne zaoberajú. Konferencia zároveň pracovala s pojmom starostlivosť o klímu a nie s pojmom klimatická kríza. Snahou bola okrem nastolenia tém aj zmena jazyka a s ním aj diskurzu, aby bol viac výzvou. Výzvou motivujúcou architektúru uvedomiť si svoje postavenie v rámci moci, aby už bola súčasťou pozitívnej zmeny. Jedným z jej výsledkov je aj to, že globálna humanitárna skúsenosť bola v rámci tejto konferencie uznaná v plánovacích disciplínach a naopak: Komunita, ktorá si nevie poradiť, pretože jej chýbajú kapacity alebo zdroje, potrebuje pomoc. Pomoc zvyčajne poskytuje občianska vláda, ktorá žiada o medzinárodnú podporu. Po požiadaní o podporu môžu prísť zahraničné mimovládne organizácie a zapojí sa humanitárny sektor. Medzinárodný humanitárny sektor však nie je len o dobrovoľnej pomoci. Je to obrovský samostatný profesionálny sektor, ktorý je dobre organizovaný a má nezávislé odborné znalosti, ktoré by mohli byť v budúcnosti najviac potrebné. Ak sa naň napojíme, môžeme byť lepšie pripravení a pripravené, môžeme mať infraštruktúru a schopnosť zapojiť sa v rámci komunít, ktoré máme.
Ak sa vrátim k Latourovi, nevidí pozitívnu zmenu na klimatickú politiku v návrate k “nacionalizmu” alebo na druhej strane v “globalizácii”. Podľa neho existuje tretia možnosť, ktorú označuje ako “návrat späť k zemi”, pripútanie sa k pôde, a nie k územiam, a zároveň globalizovanie seba samého. Architektúra môže pomôcť v oboch prípadoch. Napríklad v Grécku bolo miestne obyvateľstvo najprv otvorené pomoci utečencom, ale časom sa vyčerpalo a odmietlo pomáhať. Bolo potrebné spoluvytvárať nielen s utečencami, ale aj s miestnymi obyvateľmi a obyvateľkami. Spolutvorby ako pridanú hodnotu bežnej praxe, tam preniesli ľudia z disciplín zaoberajúcich sa participáciou na tvorbe priestoru. Tento príklad je zaujímavý, pretože participatívna plánovacia prax sa do humanitárnej práce nedostáva tak často, a keď sa tak stane, býva to skôr výnimka.
Jednou z inšpiratívnych prípadových štúdií z oblasti núdzovej architektúry tematizujúcich úlohu architektúry, humanitárnej disciplíny a plánovania v dnešnom svete je realita poľského, ukrajinského alebo slovenského využitia Paper Partition System (papierového deliaceho systému) Shigeru Bana. Prvýkrát bol použitý v Japonsku v roku 2011 po zemetrasení a cunami. Núdzové prístrešky sa často nachádzajú vo veľkých priestoroch, ktoré sú síce okamžite prístupné, ale neposkytujú žiadne súkromie. Systém papierových priečok je skvelým riešením núdzového bývania, ktoré sa spolieha na hrubé papierové rolky a závesy. Vytvára obývateľné súkromné “bunky” v otvorených priestoroch.
Na Slovensku sa tento systém používa v jednom z azylových centier v Bratislave a v Košiciach. Jeho výsledky pri dočasnom ubytovaní sú vynikajúce. Takáto dočasná architektúra a jej budúce tendencie môžu zmeniť naše zmýšľanie o architektúre ako o nemennom rozhodnutí prinesenom zhora. Systém by sa dal dokonca rozšíriť, napríklad na testovanie nových možností bývania ešte pred ich výstavbou.
Je však problematický v súčasnej situácii, keď sa dočasné stáva trvalým. To je napríklad prípad Humanitárneho centra v Gabčíkove. Podobne ako papierové “kóje”, aj nekvalitné dočasné priestorové riešenia Ikea sa časom nesmierne opotrebujú. Napriek spárovaniu s nekvalitnými a lacnými materiálmi sa však architektky organizácie Spolka spojili s miestnou humanitárnou organizáciou Mareena, čo vyústilo do snahy vytvoriť v rôznych priestoroch budovy oddychové prostredia vhodné pre deti.
NOVÉ ÚLOHY, NOVÉ PROFESIE A STARÉ PROFESIE, NA KTORÝCH ZÁLEŽÍ
“Testovacie”/dočasné riešenie bývania na Slovensku často trvá niekoľko mesiacov. Krátkodobé riešenia musia byť prepojené s dlhodobými, čo je samozrejme v štáte ako Slovensko, kde takmer neexistuje verejné bývanie, ťažké.
Prepojenie architektúry a humanitárneho sektora a s ním aj ľudí na občianskej, medzinárodnej a akademickej úrovni môže priniesť zásahy, ktoré umožnia vytvoriť trvalú architektúru možností. Krásnu a udržateľnú, podobnú myšlienkam Novému Európskemu Bauhausu. Reakcie, ktoré časom podporia schopnosť konať, byť v mieri a odolní. Koniec koncov, iniciatíva Nového Európskeho Bauhausu si tiež vyžaduje najmä interdisciplinaritu, s ktorou má humanitárna práca bohaté skúsenosti.
Keďže dynamika vonkajších politicko-trhových síl ďalej oslabuje úlohu ľudí z disciplín architektúry a inej miestotvorby v územnom rozvoji, je potrebné uznať ich silu a potenciál a primerane s nimi zaobchádzať. Ľudia, ktorí ovplyvňujú podobu miest totiž ako prví skúšajú rôzne spôsoby budovania, ale aj spolupráce. Ak sa v disciplínach tvorby miest spojíme a inšpirujeme humanitárnym sektorom, ktorý dokáže rýchlo reagovať, možno sa nám podarí presadiť aj potrebné politické zmeny pre nový režim starostlivosti o klímu. Režim, ktorý by sa viac zameriaval na hodnotu rozmanitých prírodných bytostí než na systémy ekonomickej výroby. Zahrnutím skúseností a prístupu humanitárneho sektora do interdisciplinárnej priestorovej praxe by sa pridala dôležitosť procesom, ktoré vytvárajú priestor a ovplyvňujú každodenný život ľudí a iných činiteľov – bez ohľadu na hranice a identitu, ľudskú alebo zvieraciu či prírodnú.
Text je inšpirovaný prednáškami, workshopmi a diskusiami, ktoré sa uskutočnili počas Climate Care Academy v auguste 2022. Program akadémie sa uskutočnil v Kreatívnom centre FAD Fakulty architektúry STU v Bratislave a jeho súčasťou bola aj návšteva utečeneckého centra s inštaláciou Paper Partition System a návšteva kreatívneho centra Nová Cvernovka. Akadémia bola súčasťou projektu Rok pre klímu 2022 a facilitovala ju autorka tohto textu.
Článok v anglickej verzii je dostupný na https://yearofclimate.care/articles .
(Úvodní obrázek: Prezentácia využitia systému ‘Paper Partition System’ počas konferencie Climate Care Academy. Konferencia prebiehala netradične. Foto Juraj Šimkovic 2022)